nedeľa 16. augusta 2015

LOVEly sLOVEnia

V Slovinsku som už predtým bola, no pretože je to krajina, kde je stále čo objavovať a stále sa neustále kochať a nechať prekvapovať touto nádhernou krajinou, šla som po rokoch navštíviť Slovinsko opäť. Tentokrát s posádkou ja s Tomášom (muž môj), s bratom a mamou v našom autíčku.


Deň 1. - príchod skoro ráno a zoznamovanie sa s okolím. Z Bratislavy sme vyrazili okolo pol tretej ráno, okolo piatej sme si urobili kávu a prestávku v Rakúsku a pokračovali sme ďalej. Návštevníkov penziónu sme svojim príchodom zobudili skoro ráno. Po zoznámení sa s penziónom, ľuďmi aj zvieratami sme si dali krátky odpočinok a šli sme pozrieť prvú turisticku slovinskú "atrakciu" - vodopád.


takéto micinky tam boli tri kusy a boli strašne zvedavé (:

             
Po ceste sme sa zastavili osviežiť sa v horskom potôčiku a odbehnúť si pozrieť teplučké, slnkom vyhriate jazierko.

Do vodopádu sa dalo dostať "dovnútra" z druhej strany. Teprve tam bola očividná sila prírody. Že jednoducho ste pod obrovskou skalou, z ktorej kvapká voda a vypadá tak, akoby na vás mala každú chvíľu padnúť a pred vami tečie silný prúd vody, ktorý končí dolu pod vami do malého a určite studeného jazierka.


Deň 2. - po stopách ruských vojakov a Soče. Asi 60 tisíc vojenských zajatcov stavalo  jednu z najznámejších a najpodstatnejších ciest v rámci histórie Slovinska. Títo zajatci vystavali neskutočne kľukatú a komplikovanú cestu, pri ktorej Tomáško chrochtal blahem. Jeho výraz pri prekonávaní tejto cesty :



Vyšli sme na izvir (prameň) Soče, čo je pre mňa rieka takého kalibru, že mám pred ňou neskutočnú pokoru, úctu a rešpekt a raz (!) ju naozaj zdolám. Rieka tak divoká, že si zobrala nemálo životov a poskytuje neskutočné krásy svojej veľkosti pre tých, čo sa na ňu odvážia ísť. Rieka tak neskutočne priezračná, až je tyrkysová (ináč to nazvať ani neviem)a  chce sa vám plakať nad týmto vydareným umeleckým dielom prírody.
odtiaľto vyviera Soča

Ďalej po ruskej ceste sme sa šli pozrieť na Vršič. Tiež pekný kopček s nádhernými výhľadmi. Ruský, resp. vojnový vplyv je možné vidieť nielen po ruskej ceste, ale aj ďalej od nej. Cestou na Vršič sme natrafili na bunkre a opevnenia z prvej svetovej vojny. Na výlete, ako aj na chate sme mali 2x dvojičky, z toho jedny Sonine a druhé Gabikine - našej  chatárky, ktorí neskôr prejavili svoj parkourový talent.


                         
Ak sa bližšie pozriete, na tejto skale je zobrazená tvár dievčaťa.

    
Výhľady odtiaľ boli fenomenálne.

Cestou naspäť sme sa zastavili na vojenskom cintoríne, kde sú pochovaní zajatci, ktorých zasypala lavína, je ich 9. Ide skôr o pamätník, teda lúka, ohradený kus lesa s malými krížikmi a jedným hlavným. 

Dostali sme tip od Gabiky, že v jednej koči (chatke) robia vyníkajúcu domácu pochúťku štrukla (niečo ako štrúdla, len z iného cesta a sladšie). Bolo to výborné. A po ceste.
V rámci serpentín ruskej cesty sa nachádza aj ruská kapelica. Je to vlastne pamätník všetkým väznený zajatcomspolu s malou cerkvou. Nachádzal sa tu aj pracovný tábor uveznených zajatcov, ktorí pracovali na spomínanej ceste. Tu Gabikini chalani prvýkrát prejavili svoj talent a skákali a robili premety na priľahlej lúčke. Príjemné miesto, aj keď spojené s krvavou minulosťou.


Výlet sme zakončili pri jazere v Krajnskej Gore. Voda bola (aspoň pre väčšinu) studená, no chalani si neodpustili skoky do vody z drevenej vyhliadky. 

K tomu sme si ešte zahrali volejbal a frisbee, oddýchli a šli naspäť do svojej koče. Klasiky sme večer zakončili pohárikom vína či borovičky a nejakou tou hrou a pokecom.

Deň 3. - hlavné mesto. Moju posádku som už predtým navnadila, aby sme si určite išli pozrieť Ljubljanu, pretože si ju pamätám ako prekrásne mesto. Mna učarilo z toho dôvodu, že je veľmi čisté (slovinci sú veľkými fanúšikmi recyklácie) a plné zelene. Platanové a iné aleje everywhere. Moja posádka súhlasila a myslím, že toto mesto učarovalo nielen mne. Hlavným motívom Ljublajny je drak, ktorého majú vyobrazeného všade. Dokonca jeden z mostov je dračí. Ljubljana je veľmi mostové mesto, malé mosty preklenávajú rieku v strede mesta a vytvárajú tak námestie.



Okrem spomínaných plusov má dokonca Ljubljana vlastné počasie! Ale len v rámci jedného námestia. Nad námestím sú laná, na ktorých je zavesené zavlažovanie, ktoré vytvára ilúziu dažďa. Geniálne. 


Okrem toho sú slovinci zaťažení na cyklodopravu (kolesarji), mesto im ponúka dostatok priestoru. Mesto nie je veľké, no o to viac útulnejšie. Samozrejme sme navštívili aj Ljubljanski grad (hrad), kde opravili a sprístupnili stále expozície a máte možnosť si pozrieť hradby a život na hrade spred niekoľko desiatok rokov dozadu.



Samozrejme by sme to neboli my, ak by sme neochutnali miestne pochutiny. Vybrali sme si preto miestnu reštiku, kde sme ochutnali čevabčiči a pivo. Keďže bolo neskutočne teplo a ja som bola jediná, ktorej to neprekáža, šli sme naspäť na koču. Ďalší krásny deň za nami.

Deň 4. - výlet na Mangart. Výstup na Triglav je na dva dni, tak sme si povedali, že zvolíme niečo na jeden deň. Mangart je vyšší ako Gerlach, jeho vrchol sa nachádza vo výške 2677 n.m. Šli sme kúsok cez Taliansko, keďže Mangard je hraničný kopec s Talianskom. Mali sme zdolať prevýšenie cca 700 m, auto sme odstavili na vyššom parkovisku. Boli sme niekoľko krát upozornení na to, že si máme zobrať prilby, pretože je to nebezpečné a padajú tam kamene. Je pravda, že sú tam kamene, ktoré sa ľúbia kotúlať, no nebolo to tak strašné. Hory spôsobujú, že pri pohľade na ne si dobyjete baterky na pracovné týždne po dovolenke. Výhľady odtiaľ nepotrebujú komentár.





Cestu tvoria okrem strmákov aj časti s reťazami, čo pridáva na ceste zaujímavosť. Trasa obchádza celý kopec dookola, takže výhľady sa počas cesty menia. Okrem krásneho pocitu som mala komplet spálený ksicht ako ešte nikdy. Na vrchole sa nachádza drevený kríž, pri ktorom sme sa zdržiavali. 
Totálne vyčerpaní schádzame ku autu a na nižšie parkovisko, kde má auto ostatok posádky. 
Ja som videla Soču, dokonca prameň, takže ja už som bola odfajknutá. Mama (kozorožec) chcela vidieť kamzíka alebo inú terénkozu, čo sa jej podarilo priamo na zostupe dole z Mangartu :-). Check.
Keďže sme šli na Mangart cez Taliansko, rozhodli sme sa ochutnať pravú talianskú pizzu do blízkej talianskej obce. Urobili sme dobre, bola vynikajúca!
Keď slniečko zapadlo a vyšli hviezdičky, šli sme pozerať padajúce hviezdy. Videla som dve.

Deň 5. - kupko v Bohinj. Oddychový deň po náročnom výstupe. Šli sme aj cez Bled, no bol problém zaparkovať a tak sme ho len prešli autom a vychutnali z tejto perspektívy. Voda bola veľmi príjemná, skvele sme i oddýchli, zahrali sme sa aj plážový volejbal.



Neskutočne krásne už len z toho dôvodu, že je to jazero uprostred hôr v doline. Gabikini chalani sa ku koncu dňa opäť predviedli a umožnili nielen nám, ale aj ostatným ľuďom krásne predstavenie zložené zo skokov, výskokov a premetov. Neskôr sa ku nim pridal aj jeden pán z Čile, ktorý sa tiež venoval parkouru a teraz sa venuje latino tancom.






Deň 6. - po stopách Soče a more. A moje narodky. Celú noc som dobre nespala, pretože Gabika mi pred spaním dala chrobáka do hlavy - splav Soče a kaňoning. Nakoľko som ešte k tomu mala narodky, naozaj som nevedela, kam mám ísť. Nakoniec som sa rozhodla pre výlet k moru. Mňam, po piatich rokoch kúpanie v mori. Vychutnala som si to. No najprv sme museli absolvovať asi 4 hodinovú cestu cez Slovinsko po dedinkách, lebo stará cesta je oveľa zaujímavejšia ako diaľnica na spoznanie krajiny. Bližšie k juhu sme spozorovali, že sa mení flóra krajiny - namiesto bukových a dubových lesov a smrekov zrazu vidno oleandre, cédre, figovníky a píniové borovice.
Veľká časť starej cesty kopíruje tok Soče. Tak sme sa na jednom bode Soče išli pozrieť na ňu zblízka. Môj feeling z tejto rieky je totožný s Tomášovým, keď ide po ruskej ceste.









Akurát sa tu naloďovali kajakári. Závidela som im. Strašne.
No pokračujeme ďalej. Vonku bolo príjemných 37 stupňov, v našom klimatizovanom autíčku o cca 8 stupňov menej. Fackalo nás ale riadne, keď sme vyšli z auta von. Soča má aj niekoľko vodných elektrární, v tejto pasáži už je nesplavná a smeruje na Taliansko.
Všímame si mestečko Kanal, ktoré nás učarovalo okamžite. Na moste a pri brehoch sú skokanské mostíky. Rieka tu má dostatočnú hĺbku na skoky, okolie brehov je krásne vymyté prúdením toku. Dokonca dva dni potom tam mesto organizuje súťaž skokov do tejto rieky.



Vonku je fakt teplo a rýchlo hľadáme miesto, kam by sme sa šmarili do mora. Koper. Krásne prístavné mestečko, no miesto na kúpanie medzi jachtami sa nám nepáčilo. Izola. Vedľajšie mestečko s peknou plážou. Ideme! Hodíme sa do vody, chrochtám blahem, dokonca som skočila z mini mostíka, kde bol zákaz 8-). Dokopy za tri hodiny sme sa stihli vykúpať v mori, pozrieť Izolu a nakúpiť suveníry pre kolegovcov. 




Ach, tieto mini prímorské uličky s tými vôňami mi tak chýbali! 
Cestou naspäť navštevujeme Trieste. Po ďalšom odporúčaní si dávame kávu. Teda len Tomáš, ja s mamou siahneme po Aperol spritz. Pochodíme si Trieste, krásne mesto. 






Už bolo neskoro a tak sme sa rozhodli vrátiť sa už naspäť. Cez Taliansko, ale iba kúsok po pobreží. Ešte raz sme si dali ruskú cestu, tento raz v noci a báli sme sa oveľa viac, ako predtým. Oproti nám išli 4, slovom štyri autá. Adrenalín nám náš šofér dopoval aj o jedenástej večer. Zlatý. Naozaj krásne narodeniny!

Deň posledný. Celú noc nás otravovala mega otravná a vytrvalá mucha. Nechcelo sa mi ani vstávať, lebo som vedela, že toto je náš posledný deň v tejto úžasnej krajine a vôbec sa mi nechcelo ísť do tej našej. Zahrali sme sa ešte dve hry, najedli, zbalili a vyrazili smer Slovensko.

Pevne verím a dúfam, že toto nebola ani zďaleka naša posledná návšteva, pretože Slovinsko ponúka splnenie snov a túžieb. Minimálne ja sa sem vrátim na Soču a Roman chce zdolať Triglav. Zbohom, Slovinsko. MILUJEM ŤA!!