Pekne poporiadku. Pôvodne sme mali ísť do Albánska raftovať, vyše roka som sa na to tešila. Asi mesiac pred koncom však si náš "šofér" povedal, že si z nás vystrelí a nahodil cenu za dopravu 800 eur/auto/oba smery plus manipulačné poplatky 400 eur (spolu). Po jemnej výmene názorov som ho poslala do kelu a kedže som sa nastavila na to, že niekam vypadnem, museli sme zriešiť náhradný program.
Johny navrhol ferraty v Rakúsku. Okej, super, tešíme sa, vybavujeme veci. Naše autíčko však malo puklinu cez polku čelného skla, na čom by si rakušáci zgustli, okrem našej ešpézetky z východnej európy. Sklo sa nám však vymeniť nepodarilo, takže opäť náhradný plán.
Slovensko? Tam nám je čelné sklo ukradnuté, okrem niektorých miest na východe slovenska, ale to by nám rozobrali rovno celé auto, tak mfp.
Tomáš ešte nebol v Slovenskom raji (neviem, ako je to možné) a Monika to tam dobre pozná, takže je to jasné! A keď už budeme na cestách, zobereme to rovno cez celé Slovensko so zastaveniami.
Vyrážame vo štvrtok, samozrejme, Johny meškal pol hodinu. Smer Slovenský raj. Tomáš ako správny závislák na jablku zobral tablet, takže som cestou vybavovala naše ubytko. Našli sme krásny kemp so super službami a s prijateľnými cenami.
Ubytujeme sa, postavíme stan a štrngneme si víťazoslávne s cestovateľskými poldecákmi. Kecáme, papáme, hráme na gitarke a medzitým nás otravujú niekoľkokrát poľskí turisti, že či nepôjdeme hrať medzi nich, resp. či im nepožičiame gitarku. Kedže gitarka bola Monikina, kategoricky odmietla. Po chvíľke sme sa k nim pridali spolu s gitarkou a slovenským alkoholom. Oni nám zase ponúkli ten svoj. Pre jednoduchšiu komunikáciu a výber pesničiek poliaci zvolili väčšinou anglické (Beatles). A kedže nás čakala celodenná túra na ďalší deň, šli sme spať skôr.
V podstate nám to bolo jedno, či by sme šli spať s nimi nad ránom alebo o desiatej večer, pretože sme sa všetci štyria drkotali od zimy asi do piatej. Vďaka mojej schopnosti zabúdať veci, som to tentokrát dotiahla do dokonalosti a zabudla som si doma svoj spacák a Tomášovú mikinu...
Ráno vyrážame smer útroby slovenského raja (neviem už presne, kam sme šli, ale bolo tam veľa rebríkov, čo mi stačilo).
tieto lavičky s horalkovou tematikou nás sprevádzali celú cestu
Po túre sme sa rozhodli opustiť nádherný základný tábor a ísť ďalej. Navrhla som Banskú Štiavnicu a okolie. Súhlasili a išlo sa. Johny s Tomášom chceli zlaniť Sitno, tak sme hľadali ubytko v okolí. Na moje počudovanie sú v štiavnických vrchoch len dva kempy. Z toho jeden je bez signálu a druhý bez záchodu. Ten bez záchodu bol zadarmo a signál sme tiež potrebovali. No lenže ten bez záchodu nemal ani vodu a to bol väčší problém. Našťastie pani, čo mala na starosti kemp, bola veľmi milá a ústretová a tak nám dovolila napustiť si fľaše. Po skromnej večeri sme si zabliakali na gitarke, čím sme sa stali konkurenciou pre čávov z vedľajšieho stanu, ktorí sa nás snažili prehlušiť diskotékovou hudbou z áut. Bola som strašne zvedavá, či ráno naštartujú, ale keď sme už šli na Sitno, tak ešte spali a po našom návrate už boli preč.
Skoro ráno nás musela opustiť naša Monika, pretože musela ísť do práce. Nadávala, bola chúďa celá nešťastná, ale musela ísť...
Nabalení, či skôr obalení horolezeckou výstrojou sme zamierli na Sitno. Po roku sa tam opäť vraciam, kľudne aj viackrát do roka by som šla. Johny s Tomášom vyliezli na lanách na Sitno skôr, ja som išla pešo. Stretli sme sa hore.
tadáá pohľad zo Sitna...skoro 270°...no nemiluj Štiavnicu...
zhodil dolu fľašu, tak musel ísť po ňu (:
smejo smejavý (:
...kam to idee?
spokojnosť (: aj počasie nám vyšlo
blbli sme aj na druhej strane Sitna (:
posledný pohľad na Sitno a pápá domov..
Chcela som ísť ešte pozrieť kalváriu moju krásnu a všeobecne Štiavnicu, no prerábali tam cesty a nedalo sa tam dostať.
Ešte sme sa pomotali po štiavnickych vrchoch (doslova - hlavne, keď sme hľadali kemp), šli sme si pár krát rally trasu Žarnovica - Štiavnica, kde bol Tomáš vo svojom živle a naše žalúdky skoro mimo auta (:
Smer BA, vaňa a odpočinok. Odišli sme o deň skôr kvôli viacerým dôvodom, ktoré si už teraz ani moc nepamätám. Asi to bol fakt, že tá voda v tom kempe nám fakt chýbala.
Slovensko, si krásne, teším sa, kedy ťa budem obdivovať znova! (:
PS: fotila som ešte aj na môj Zenit, no zradil ma a komplet všetky krásne fotky presvetlil :(
Ubytujeme sa, postavíme stan a štrngneme si víťazoslávne s cestovateľskými poldecákmi. Kecáme, papáme, hráme na gitarke a medzitým nás otravujú niekoľkokrát poľskí turisti, že či nepôjdeme hrať medzi nich, resp. či im nepožičiame gitarku. Kedže gitarka bola Monikina, kategoricky odmietla. Po chvíľke sme sa k nim pridali spolu s gitarkou a slovenským alkoholom. Oni nám zase ponúkli ten svoj. Pre jednoduchšiu komunikáciu a výber pesničiek poliaci zvolili väčšinou anglické (Beatles). A kedže nás čakala celodenná túra na ďalší deň, šli sme spať skôr.
V podstate nám to bolo jedno, či by sme šli spať s nimi nad ránom alebo o desiatej večer, pretože sme sa všetci štyria drkotali od zimy asi do piatej. Vďaka mojej schopnosti zabúdať veci, som to tentokrát dotiahla do dokonalosti a zabudla som si doma svoj spacák a Tomášovú mikinu...
Ráno vyrážame smer útroby slovenského raja (neviem už presne, kam sme šli, ale bolo tam veľa rebríkov, čo mi stačilo).
tieto lavičky s horalkovou tematikou nás sprevádzali celú cestu
Po túre sme sa rozhodli opustiť nádherný základný tábor a ísť ďalej. Navrhla som Banskú Štiavnicu a okolie. Súhlasili a išlo sa. Johny s Tomášom chceli zlaniť Sitno, tak sme hľadali ubytko v okolí. Na moje počudovanie sú v štiavnických vrchoch len dva kempy. Z toho jeden je bez signálu a druhý bez záchodu. Ten bez záchodu bol zadarmo a signál sme tiež potrebovali. No lenže ten bez záchodu nemal ani vodu a to bol väčší problém. Našťastie pani, čo mala na starosti kemp, bola veľmi milá a ústretová a tak nám dovolila napustiť si fľaše. Po skromnej večeri sme si zabliakali na gitarke, čím sme sa stali konkurenciou pre čávov z vedľajšieho stanu, ktorí sa nás snažili prehlušiť diskotékovou hudbou z áut. Bola som strašne zvedavá, či ráno naštartujú, ale keď sme už šli na Sitno, tak ešte spali a po našom návrate už boli preč.
Nabalení, či skôr obalení horolezeckou výstrojou sme zamierli na Sitno. Po roku sa tam opäť vraciam, kľudne aj viackrát do roka by som šla. Johny s Tomášom vyliezli na lanách na Sitno skôr, ja som išla pešo. Stretli sme sa hore.
tadáá pohľad zo Sitna...skoro 270°...no nemiluj Štiavnicu...
zhodil dolu fľašu, tak musel ísť po ňu (:
smejo smejavý (:
...kam to idee?
spokojnosť (: aj počasie nám vyšlo
blbli sme aj na druhej strane Sitna (:
posledný pohľad na Sitno a pápá domov..
Chcela som ísť ešte pozrieť kalváriu moju krásnu a všeobecne Štiavnicu, no prerábali tam cesty a nedalo sa tam dostať.
Ešte sme sa pomotali po štiavnickych vrchoch (doslova - hlavne, keď sme hľadali kemp), šli sme si pár krát rally trasu Žarnovica - Štiavnica, kde bol Tomáš vo svojom živle a naše žalúdky skoro mimo auta (:
Smer BA, vaňa a odpočinok. Odišli sme o deň skôr kvôli viacerým dôvodom, ktoré si už teraz ani moc nepamätám. Asi to bol fakt, že tá voda v tom kempe nám fakt chýbala.
Slovensko, si krásne, teším sa, kedy ťa budem obdivovať znova! (:
PS: fotila som ešte aj na môj Zenit, no zradil ma a komplet všetky krásne fotky presvetlil :(
