Nasi zapadni susedia mi opat brnkli na strunu.
Chcela som tam ist uz predtym. Lakalo a desilo zaroven. Nakoniec som nechala obavy v Bratislave a vybrala som sa aj s mamou do severnych Ciech nabrat trocha inspiracie z ineho pohladu.
Tesila som sa na vegetariansku stravu, nemam nic proti nej, hoci som zaryty masozrut, rada skusam nove jedla. Boli nam vsak podavane jedla veganske s makrobioneviemco. Chutilo to sice velmi statne, no nezasytilo ma to ani nahodou, chcelo by to aspon syr.
Prednasky boli skvele, od zaciatku do konca som mala otvorenu sanku a pisala som az mi ruka horela. Tento moj vykon sa, zial, neuplatnil v mojej vysokoskolskej alma mater. Namiesto toho som zistila, ze vsetky *bullshity* co nam tlacili cele 3 a pol roka do gebene su nam nanic a su zbytocne, neuzitocne (cest vynimkam)
Dokonaly anglicky travnik so zavlazovanim a tujami (!!) naokolo sa mi tak dokonale zhnusili, ze budem musiet mat zakryte oci pri prechadzkach slovenskeho vidieka. Najma tie tujky su tak oblubene, ze ludom sa ani nechce rozmyslat nad nejakou inou alternativou ziveho plota ako tieto ohavnosti, ktore patria jedine tak na cintorin a ani by som ani stromom nenazvala.
Za styri dni vypnutia a uzitia si vybehu, ktori my, Bratislavcania tak velmi potrebujeme, som sa vratila spat do hnusnej tujkarskej dokonalej reality. Dakujem za umoznenie rozsirenia si obzorov a nacrtnutie moznej cesty zivotom.
Tento blog venujem vsetkym milovnikom tuji.
